Lanovka na Lomnický štít

Nápad na jej výstavbu vznikol už na prelome 20. a 30. rokov minulého storočia. Pôvodne jej trasa ale bola naplánovaná celkom inak: zvažovali sa alternatívy lanovky na Gerlachovský a Slavkovský štít. Z viacerých príčin sa od oboch návrhov upustilo a uprednostnila sa trasa vytýčená Tatranskou Lomnicou a Lomnickým štítom.

Projekt bol schválený a s výstavbou sa začalo v r. 1935. Pôvodný plán rátal s odovzdaním do užívania už o dva roky neskôr a rozpočtom približne 15 mil. Kčs, oboje sa však ukázalo ako podcenené. Aspoň prvý úsek lanovky z Tatranskej Lomnice na Skalnaté pleso sa však tesne pred Vianocami 1937 predsa len podarilo dokončiť a uviesť do prevádzky, hoci v značne provizórnom stave.

LANOVKY ZA VOJNY

Druhý – na výstavbu náročnejší – úsek lanovky zo Skalnatého plesa na Lomnický štít sa už otváral za iných okolností: v r. 1940 bol pri prvých skúšobných jazdách prítomný minister vnútra Slovenskej republiky Alexander Mach a dokončenie dráhy sa stalo veľkým propagandistickým úspechom ľudáckeho štátu. A ďalší zdar prišiel už po troch rokoch, keď sa vďaka lanovke podarilo na vrchole Lomnického štítu postaviť a otvoriť observatórium a súčasne najvyššie osídlené miesto krajiny.

Foto: Archív Dušana Jurkoviča

Nákres vrcholovej stanice od Dušana Jurkoviča.

V rovnaký deň, keď sovietske vojská postupovali Spišom a o pár desiatok kilometrov severnejšie oslobodili Osvienčim, sa okupačné nemecké vojská plánovali vyrovnať si účty s partizánmi ukrývajúcimi sa v Tatrách. 27. januára 1945 boli do Tatranskej Lomnice privezené delá, aby ostreľovali lanovkovú stanicu na Skalnatom plese. Vďaka mimoriadnemu úsiliu zamestnancov lanovky sa budovu aj celú sústavu podarilo zachrániť.

Foto: Archív rodiny Müllerových

 

Foto: Archív rodiny Müllerových

 AKO SI TO ARCHITEKT (NE)PREDSTAVOVAL

Po druhej svetovej vojne sa prevádzku lanovky podarilo obnoviť a v plnom profile premávala až do roku 1999. Vtedy bol jej prvý úsek vyradený z prevádzky a dnes ho možno absolvovať 4-miestnou kabínkou. Ak by ste sa chceli vyviesť až na vrchol Lomnického štítu, rátajte s dvoma prestupmi: jedným na medzistanici Štart a druhým na Skalnatom plese.

Foto: František Mrázik

Dokončená lanovka.

Lanovka na Lomnický štít bola v čase svojho spustenia svetovým unikátom a rekordérom, veď úctyhodná bola už len jej dĺžka presahujúca šesť kilometrov. Lanovkovej dráhe na hodnote pridávalo nielen dômyselné technické riešenie, ale aj architektúra jej staníc, pod ktorou je podpísaný Dušan Jurkovič.  

Za jeden z mnohých pozoruhodných aspektov staníc možno označiť ich citlivý súlad s horským prostredím, do ktorého sú zasadené. Sám Jurkovič ale s výsledkom nebol spokojný najmä pre spôsob, akým sa dotváralo okolie staníc aj stanice samotné – postupne boli rozširované tak, že sa značne rozišli s úmyslom architekta.

Foto: Slovenský národný archív

Stanica Štart.

Z VLASTNÝCH ZDROJOV

Na rozdiel od rekonštrukcie na konci 80. r. a ďalších modernizácií sa pri stavbe lanovky v 30. a 40. rokoch využívali predovšetkým domáce, československé technológie. Bez patetického zveličenia možno túto na svoj čas špičkovú stavbu označiť za dielo slovenských rúk: medzi robotníkmi boli najmä miestni muži z Tatier a zo Spiša.

Foto: Slovenský národný archív

Najnižšia stanice.

Aj v tomto prípade však väčšina z tých, ktorí lanovku vystavali, nedostala príležitosť ochutnať ovocie svojej práce: cesta kabínkou na Lomnický štít bola už v tom čase drahá a mohli si ju dovoliť len solventnejší návštevníci hôr.

Foto: Viktor Beličák

Lanovka dnes.

Dnes, kedy je moderná lanovka bežnou aj v menších európskych lyžiarskych strediskách, sa môže lyžiarskym či horským svetobežníkom približne polhodinová cesta z Tatranskej Lomnice na Lomnický štít javiť ako príjemná, ale ničím zvláštna skúsenosť. Opak je pravdou: pri poznaní viac než osemdesiatročnej histórie tejto lanovky má stúpanie k najvyššej stanici v sebe stále čosi z pionierskeho vytrženia jej staviteľov.