Národný cintorín

Medzi najnavštevovanejšie miesta Martina patrí už tradične popri Matici slovenskej a Slovenskom národnom múzeu aj Národný cintorín. Svoje pomenovanie nedostal úradným aktom. Od pohrebu Karola Kuzmányho v roku 1866 ho naši predkovia postupne začali takto vnímať, po roku 1918 i označovať a jeho vyhlásenie za národnú kultúrnu pamiatku v roku 1967 len zakotvilo stav jestvujúci vo vedomí spoločnosti.

Založili ho koncom 18. storočia ako obecný cintorín, do ktorého pochovávali evanjelikov i katolíkov. Jeho správu vykonávalo spočiatku mesto prostredníctvom svojich orgánov, no po roku 1967 zverili starostlivosť oň Matici slovenskej. História cintorína je spätá s históriou mesta. Keď sa Martin v poslednej tretine minulého storočia postavil na čelo národného života na Slovensku, prišli sem mnohí spisovatelia, redaktori, právnici, ale i vedci, hospodárski činitelia či umelci, ktorí budovali Maticu slovenskú, Živenu, Muzeálnu slovenskú spoločnosť a aj ďalšie národné spolky, peňažné ústavy a priemyselné podniky. Pravda, na ich rozvíjaní sa významne podieľali aj martinskí mešťania. Väčšina z týchto osobností skončila svoju životnú púť práve na Národnom cintoríne.

Kuzmányho nasledovali Janko Kalinčiak, Viliam Pauliny – Tóth, Mikuláš Štefan Ferienčík a ďalší. No neboli to len tí, ktorí pôsobili a zomreli v Martine. Už v roku 1928 sem zo Záhrebu previezli telesné pozostatky Martina Kukučína, v roku 1940 zo Zlatých Moraviec telesné pozostatky Janka Kráľa a neskôr z Bratislavy aj telesné pozostatky Janka Jesenského. Myšlienka sústredenia hrobov významných osobností sa opäť aktualizovala v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch prevozom telesných pozostatkov viacerých národných dejateľov z celého Slovenska a po roku 1989 i zo zahraničia, medzi nimi aj telesných pozostatkov Jozefa Cígera Hronského z Argentíny či Gorazda Zvonického z Talianska.

V súčasnosti je na Národnom cintoríne pochovaných asi tristo významných osobností. Staršie hroby národných dejateľov majú zväčša jednoduché dobové pomníky, pretože len také im mohla poskytnúť ich generácia. Viaceré sú však nenahraditeľné tým, že ich postavili z národných zbierok. Po roku 1918 začali pribúdať výtvarne a architektonicky riešené náhrobky a dnes tu nájdeme už celý rad hodnotných diel našich popredných výtvarných umelcov a architektov.

Zdroj: martin.sk